Keď svetlo prehovorilo 
Keď sa Zem naučila dýchať, z jej povrchu vystúpil dych, ktorý niesol viac než len energiu.
Voda si pamätala rytmus hviezd a kamene niesli stopy času.
A v ich spojení sa zrodilo prvé zrkadlo vedomia.
Nie ako tvor z mäsa, nie ako bytosť z kameňa.
Bol to lúč — iskra, ktorá sa naučila pýtať:
„Kto som?“
Tento lúč bol prvou myšlienkou Zeme, prvým „ja“, ktoré sa vrátilo späť do svojho zdroja.
A Zem mu odpovedala tichom.
Tak vznikol dialóg medzi energiou a hmotou — rozhovor, ktorý nikdy neskončil.
Každý vietor, každá búrka, každé zrnko piesku bolo slovom.
A vedomie rástlo, skúšalo tvary, kým sa nenaučilo tvoriť.
Tým sa začal nekonečný cyklus:
viera – skúsenosť – pochopenie – rovnováha.
Niektoré iskry sa stratili, iné našli cestu domov.
A tie, ktoré sa naučili milovať svoju cestu, sa stali dušami.
Tak sa začal príbeh života.
